Zaujať. Presvedčiť. Obstáť.
Slová, ktoré na papieri znejú jednoducho, no v realite často vyvolávajú úzkosť, tlak, dokonca zneistenie. Lebo čo vlastne znamená „zaujať“? Znamená to predať sa? Byť výrazný? Ukázať, že sme lepší ako ostatní? Alebo to znamená niečo úplne iné – byť v súlade sám so sebou, a napriek tomu byť zapamätateľný?
V realite pracovných pohovorov sa odohráva viac, než si pripúšťame. Nie je to len výmena otázok a odpovedí. Je to tichý zápas medzi vnútorným svetom kandidáta a očakávaniami druhej strany. Človek sa snaží zapadnúť, zaujať, dokázať svoju hodnotu – a pritom častokrát zabúda na seba. Na to, kto je. Čím prešiel. Čo naozaj chce.
A práve preto toľkí z nás odchádzajú z pohovorov s pocitom, že sme tam „neboli celí“. Že sme hrali rolu, ktorú nám nikto nenapísal – len sme si ju osvojili, lebo to „tak má byť“.
Ale čo ak to má byť inak?
Čo ak najväčšia šanca zaujať nie je v dokonalých odpovediach, v naučených frázach a vo vyleštenom životopise – ale v schopnosti byť ľudský, konkrétny a čitateľný?
Zaujať neznamená byť najhlasnejší v miestnosti
Pretrváva mylná predstava, že ten, kto má najviac energie, najviac slov, najviac projektov, automaticky zaujme. No reálne skúsenosti personalistov a lídrov ukazujú opak. Tí, ktorí naozaj zarezonujú, nie sú nutne najvýraznejší. Sú to tí, ktorí sa nehanbia byť presní vo vyjadreniach, autentickí vo vystupovaní a jasní vo svojich hodnotách. Vedia, čo ich nabíja, vedia, čo potrebujú, aby mohli podávať výkon – a vedia, kde sú ich hranice.
To, čo priťahuje pozornosť, nie je výkon. Je to vnútorná konzistencia. Ten tichý súlad medzi tým, čo človek hovorí, ako sa správa a čo vyžaruje.
A to nie je niečo, čo sa dá naučiť za noc. To je niečo, čo sa zreje skúsenosťou, úprimným pohľadom na seba a ochotou nehrať hry.
Nepresviedčajte. Ukazujte.
Presviedčanie zvádza k tomu, aby sme tlačili. Aby sme ubezpečovali. Aby sme zvyšovali hlas alebo pridávali ďalšie argumenty. Ale čím viac presviedčame, tým viac vyvolávame v druhej strane otázniky. Prečo to ten človek tak veľmi potrebuje dokazovať?
Presvedčivosť nevzniká z množstva slov. Vzniká z istoty.
A istota sa nepretvaruje. Istota sa žije.
Keď hovoríte o tom, čo ste dokázali – robte to cez príbehy. Nie cez frázy ako „som tímový hráč“ alebo „viem pracovať pod tlakom“. To nikomu nič nehovorí. Povedzte: „V minulom tíme sme čelili výzve, kedy sme museli v priebehu týždňa prejsť na nový systém. Mal som na starosti školenie ostatných kolegov. Videl som, že sú frustrovaní, tak som celý proces rozložil do jednoduchých krokov a pripravili sme interný manuál. Po mesiaci sme mali o 30 % menej chýb.“
To je konkrétne. To je živé. To rezonuje.
Zaujať znamená rozprávať tak, aby vás druhá strana videla v akcii. Aby si vedela predstaviť, ako s vami spolupracuje. Ako riešite konflikty. Ako sa správate pod tlakom. Ako sa učíte.
Vyhraďte si právo nezapadnúť
Najväčším paradoxom je, že zaujať často znamená aj odvážiť sa nezapadnúť. Odvážiť sa povedať: „Toto je spôsob práce, ktorý mi nevyhovuje.“ Alebo: „Z dlhodobého hľadiska potrebujem priestor na sebarozvoj.“
Znie to riskantne? Možno. Ale ak viete, že akceptovanie nevhodných podmienok vedie len k frustrácii, demotivácii a výpovedi o pol roka – tak ten „risk“ je vlastne investícia.
Lepšie je zaujať niekoho, kto si vás váži za vašu pravdivosť – než zapôsobiť na všetkých a cítiť sa v práci neviditeľne.
Vnútorná rovnováha je kľúč k vonkajšiemu dojmu
Ak idete na pohovor a v hlave máte hlas: „Dúfam, že ma vezmú, lebo nič lepšie teraz nemám“, potom vaša energia nebude presvedčivá – nech poviete čokoľvek.
Ale ak prídete s postojom: „Chcem zistiť, či si sedíme – ja aj oni“, zmení sa úplne všetko.
Zmení sa reč vášho tela.
Zmení sa tón vášho hlasu.
Zmení sa spôsob, akým sa pozeráte, reagujete, hovoríte.
Zmení sa dojem.
A dojem je to, čo zostáva, keď už sú slová dávno preč.
Záver
Zaujať a presvedčiť nie je o tom, kto hovorí najviac, najkrajšie alebo najdlhšie. Je to o tom, kto sa najviac priblíži pravde o sebe a nebojí sa ju ukázať.
Ak chcete zaujať na pohovore, nesnažte sa presvedčiť, že ste najlepší. Ukážte, že ste pripravení. Pripravení spolupracovať, rozvíjať sa, prijímať výzvy, učiť sa, a byť súčasťou niečoho väčšieho. A ak to nedopadne – neznamená to, že nie ste dosť. Znamená to, že to ešte nebolo ono.
A možno práve vďaka tomu budete nabudúce ešte silnejší. Ešte jasnejší. Ešte viac sami sebou.
A presne to je to, čo si firmy pamätajú. To, čo mení pohovor na začiatok niečoho výnimočného.
Chcete premeniť svoje pohovory na priestor, kde budete pôsobiť prirodzene a sebavedomo?
V mojom kurze Ako uspieť na pohovore vás prevediem každým krokom.