Ako nás syndróm podvodníka oberá o pokoj a sebavedomie v práci
Začína to nenápadne. E-mailom, ktorý si skontrolujete šesťkrát, než ho odošlete. Neistotou pred poradou, kde máte predstaviť svoj nápad. Nepríjemným pocitom po pochvale, akoby ste si ju vôbec nezaslúžili. Nie preto, že by ste niečo zanedbali — ale preto, že vnútorný hlas vám hovorí: „Možno si len mal/a šťastie. Možno na to nemáš. Možno to raz všetci zistia.“
Tento hlas je tichý, no vytrvalý. A nie ste v tom sami. Podľa výskumov až 70 % ľudí v priebehu kariéry zažije syndróm podvodníka — psychologický stav, pri ktorom človek nedokáže prijať svoje úspechy ako oprávnené. Namiesto hrdosti cíti úzkosť. Namiesto radosti z výkonu neustále pochybnosti.
Neviditeľné bremeno
Syndróm podvodníka nepozná hierarchiu. Trápia sa ním juniori aj manažérky, freelanceri aj špičkoví odborníci. Nepýta sa na tituly ani skúsenosti. Zameriava sa na to, ako sami seba vnímame — a či si veríme, že sme tam, kde sme, zaslúžene.
Mnohí postihnutí týmto syndrómom sa až patologicky pripravujú na každé vystúpenie, vyhýbajú sa novým výzvam, lebo nechcú riskovať „odhalenie“, alebo sa potichu považujú za menej hodnotných než ich kolegovia. Výsledkom je prepracovanosť, vyhorenie, stagnácia. A paradoxne — namiesto rastu prichádza paralýza.
Odkiaľ sa berie?
Príčin býva viac. Niekto vyrastal v prostredí, kde bola chvála vzácna a chyba hanbou. Iní mali autority, ktoré kládli latku tak vysoko, že sa jej nebolo možné ani dotknúť. A niekedy to pramení priamo z firemnej kultúry, ktorá sa tvári moderná, no pod povrchom očakáva výkon bez zlyhaní a výsledky bez otázok. Frázy ako „musíš stále rásť“, „zlyhanie nie je možnosť“ alebo „inak si nahraditeľný“ vytvárajú podmienky, v ktorých rastie len stres — nie dôvera.
Čo je dôležité povedať: syndróm podvodníka nie je o schopnostiach. Je to o vnútornom prežívaní. A dá sa s ním pracovať.
Ako ho začať zvládať
Prvým krokom je všimnúť si ten hlas vo vlastnej hlave. Kedy sa ozýva? Akým tónom s vami hovorí? Hovorili by ste takto so svojím kolegom, priateľom, partnerom? Ak nie, prečo takto hovoríte so sebou?
Druhým krokom je zdieľať tieto pocity. S koučom, mentorom, ale pokojne aj s kolegom, ktorému dôverujete. Často stačí pomenovať to nahlas — a zistíte, že v tom nie ste sami. Práve naopak. Ľudia, ktorých obdivujete, to možno cítia rovnako.
Pomáha aj jednoduchý rituál: zaznamenávajte si dôkazy, že na to máte. Vytvorte si priečinok s pozitívnou spätnou väzbou, zvládnutými výzvami, ocenením, projektmi, ktoré ste dotiahli. Nejde o samoľúbosť. Ide o ukotvenie sa v realite.
A ak vám to celé prerastá cez hlavu? Vyhľadajte pomoc. Profesionálny koučing alebo psychologická podpora nie sú slabosťou. Sú dôkazom toho, že beriete svoj potenciál vážne.
Cesta späť k vlastnej sile
Prechod od syndrómu podvodníka k zdravej sebadôvere nie je „fake it till you make it“. Nie je to hra na niekoho, kým nie ste. Je to návrat k sebe. K pravde o tom, že to, čo viete, čo robíte a kým ste — má hodnotu. Nie preto, že vám to niekto schváli. Ale preto, že ste to vybudovali sami.
Ak si teda dnes kladiete otázku, či ste správna osoba na túto rolu — odpoveď možno neznie „úplne áno“. Ale určite neznie „vôbec nie“. A to je miesto, odkiaľ sa dá vyrásť.
Kľúčová myšlienka na záver:
Úspech je reálny aj vtedy, keď ho tak ešte neprežívame.
A sebavedomie sa nerodí z dokonalosti, ale z ochoty dôverovať si — aj s chybami, aj s pochybnosťami.