Nie je to o pingpongovom stole. Ani o firemnom večierku, výkonnostných bonusoch či „neobmedzenej dovolenke“. Toto všetko sú benefity, ktoré si všimneme prvé. Ale nie tie, ktoré rozhodnú o tom, či sa v práci cítime dobre.
Rozhoduje niečo hlbšie – často neviditeľné, no o to zásadnejšie.
Psychologická bezpečnosť.
Je to atmosféra, ktorá buď podporí náš rast, alebo ho úplne zablokuje. Je to rozdiel medzi tímom, kde sa cítime ako súčasť, a tímom, kde sa učíme mlčať, skrývať a tváriť.
Čo je to vlastne psychologická bezpečnosť?
Je to ten tichý, no hlboký pocit, že môžeme byť v práci sami sebou – aj keď nie sme perfektní. Že sa môžeme spýtať, keď niečomu nerozumieme. Otvoriť tému, ktorá je nepríjemná. Podeliť sa o nápad, ktorý ešte nie je dokonalý.
Psychologicky bezpečné prostredie nevzniká samo od seba. Vzniká vedome – tam, kde sa ľudia stretávajú s rešpektom, úprimným záujmom a kultúrou, ktorá neodmeňuje len výsledky, ale aj odvahu ozvať sa.
Môžeme ju cítiť už na pohovore?
Áno – ak vieme, čo si všímať. Všímavosť počas výberového konania je jedna z najcennejších zručností, ktoré si môžeme osvojiť.
Skúste sa sústrediť na tón rozhovoru. Je to výsluch, alebo rozhovor? Máte priestor na otázky, alebo ide len o formality? Reaguje druhá strana s rešpektom, keď priznáte niečo, čo „nevyšlo“? Alebo sa atmosféra v miestnosti zatne, keď otvoríte tému zlyhania?
Aj spôsob, akým odpovedajú na vaše otázky, prezradí viac než slogany na webe. Keď sa pýtate na spätnú väzbu, onboarding alebo riešenie chýb, nepočítajte len slová – vnímajte tón. Je v ňom záujem, otvorenosť, skúsenosť? Alebo vyprázdnené PR frázy?
Pohovor je ako okno do firemnej kultúry. A to, čo v ňom uvidíte – alebo neuvidíte – vám môže ušetriť veľa bolesti.
A čo ak zistíme, že bezpečie chýba?
Nie vždy to spoznáme hneď. Niekedy až po mesiacoch ticha, keď si uvedomíme, že už sa nepýtame. Že svoj nápad radšej necháme v šuplíku. Že spätnú väzbu dostávame len vtedy, keď niečo pokazíme – a aj to formou, po ktorej sa cítime menší.
V takejto atmosfére nie je ľahké rásť. Človek sa začne prispôsobovať. Skrotiť vlastnú energiu. Potlačiť svoje potreby. A keď sa tak deje dlhodobo, stáva sa z nás len funkcia. Nie človek.
Možno sa niečo dá pomenovať a zmeniť. Ale ak je strach stabilnejší než dôvera, a ak vaše potreby narážajú len na stenu ticha alebo obrany – potom je možno čas odísť. Urobiť tak z úcty k sebe.
Ako by malo bezpečné prostredie vyzerať?
Je to miesto, kde si ľudia navzájom dôverujú – nie preto, že sú dokonalí, ale preto, že si dávajú priestor byť ľuďmi.
Kde sa nápady nesúťažia, ale skladajú dokopy.
Kde sa chyba nepoužíva ako dôkaz neschopnosti, ale ako príležitosť na učenie.
Kde sa rešpekt nevyslovuje – ale žije.
Tím, ktorý dokáže byť otvorený a úprimný aj v zložitých momentoch, má omnoho väčšiu šancu na dlhodobý úspech ako tím, kde sa ľudia boja prehovoriť.
Bezpečné prostredie je to katalyzátor rastu, inovácií, lojality a dobrých rozhodnutí.
Čo si z tohto článku odniesť?
Psychologická bezpečnosť nie je extra bonus. Je to základná výbava zdravého pracovného prostredia. A ak ste ju ešte nezažili, neznamená to, že si ju nezaslúžite.
Znamená to len toľko, že ste možno ešte nenašli miesto, ktoré si zaslúži vás.
Spravte si kvíz – je čas na zmenu práce?, a zistite ako ste na tom.